Za hodinu a pol sa pred mojimi očami premietol kus sveta. Dalo by sa povedať, že od počiatku až doteraz. V každej krajine sa kamera na pár minút zastaví a necháva diváka unášať sa vlastnými myšlienkami. Vidí ako obyčajní ľudia prechádzajú prázdnymi štvrťami malého mestečka. Alebo pomaľovaní austrálsky domorodci na seba ešte viac a viac nanášajú farbu, až nám „ľuďom iného sveta“, sa zdajú tieto rituály ťažko pochopiteľné. Prečo to robia? Aký zmysel im to dáva? Zase na druhej strane, keď sa akýsi „človek prírody“ bezmocne prizerá na ničenie každého kúsku zeme, na vysoké mrakodrapy, na uponáhľaných ľudí, na technické výdobytky doby, nerozumie tomu. Umiera v zajatí našich výmyslov, spôsobov uľahčovania si života.