Baraka - film, ktorý sa oplatí vidieť

Za hodinu a pol sa pred mojimi očami premietol kus sveta. Dalo by sa povedať, že od počiatku až doteraz. V každej krajine sa kamera na pár minút zastaví a necháva diváka unášať sa vlastnými myšlienkami. Vidí ako obyčajní ľudia prechádzajú prázdnymi štvrťami malého mestečka. Alebo pomaľovaní austrálsky domorodci na seba ešte viac a viac nanášajú farbu, až nám „ľuďom iného sveta“, sa zdajú tieto rituály ťažko pochopiteľné. Prečo to robia? Aký zmysel im to dáva? Zase na druhej strane, keď sa akýsi „človek prírody“ bezmocne prizerá na ničenie každého kúsku zeme, na vysoké mrakodrapy, na uponáhľaných ľudí, na technické výdobytky doby, nerozumie tomu. Umiera v zajatí našich výmyslov, spôsobov uľahčovania si života.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (0)

Ale vráťme sa na začiatok. Pomaly sa rozvíja príbeh ľudstva (a teda aj filmu). Zvuk ladí s obrazom. K pochopeniu nie sú potrebné žiadne slová. Stačí vnímať obraz. Vďaka kamere, ktorá je tzv. „skrytou kamerou“, sa cítite priamo v dianí, akoby ste sám stali pri ľuďoch konkrétnej krajiny. Život prebieha pokojne, ťažká práca im dáva jediné ovocie – šancu prežiť. Domorodci sa tešia z denných tancov, ktoré majú rôzne významy, znamenia a hlavne silu. Práve ju cítiť z každého dupnutia nôh a výkriku do tmy. Inde vo svete sa zase príslušníci národov vyznávajú svojmu Bohu, celé dni zotrvávajú v sede či stoji a pevne držia knihu kníh, ktorá odhaľuje poznanie ťažko pochopiteľného zrodu života. To všetko sa vyvíja v pokoji. Až príde človek-ničiteľ. Prečo ničiteľ? Jednoducho preto, lebo devastuje okolo seba najväčší dar – prírodu. Najprv robí zo seba pána a sebecky núti iných pracovať pre svoj vlastný pôžitok. Veľká továreň na cigarety, kde maká denne stovky párov rúk len preto, aby si páni na vysokých pôstoch vo svetoznámych metropolách mohli zapáliť a upokojiť bunky. Neskôr sa svet vyvinie do technických dimenzií a už tých stovky-tisícky rúk pracuje na montovaní počítačových súprav. Stereotypná práca ničí tú krásnu ľudskú bytosť, ktorá mohla dýchať čerstvý vzduch a žiť si pravý život. Nie umelý. Nič by som nemala proti vynálezom, vedeckým výskumom, inováciám, pokiaľ by neprišla VOJNA, OSVIENČIM, SMRŤ. Skutočná záhuba ľudstva vedúca do šialenstva. Aké je bolestivé pozerať na drôt, ktorí bránil utiecť nevinným ľuďom a vidieť ich čakanie v rade vedúcom do večnosti až nakoniec... ostanú po nich prázdne topánky, roky nepoužité hrebene, čiernobiele studené fotografie. Až tu dospel svet. Alebo lepšie povedané, až na tak hlboké dno sa potopil. A akoby mu to nestačilo, naďalej zabíja, ničí, ohrozuje, zomiera. Film je predelom cez celý vývoj, nad ktorým sa obloha zahaľuje do temna. Avšak na konci pomaly vychádza slnko, jeho lúče sa dotknú každého neporušeného miesta na tejto zemi a dodáva novú nádej na znovuzrodenie, obnovenie strateného, dáva nám ŠANCU a snáď i odpustenie. Ale už nikdy na bolesť nezabudne... a raz nám to určite kruto vráti! Už len preto odporúčam tento film na zamyslenie sa nad našim ťažkým osudom.P.S. Všetko som napísala na základe mojich pocitov pri pozeraní. Ak sa to niekomu nepáči, tak mi to vôbec nevadí. Som len jedna z mnohých, ktorá videla film a komentuje svoje myšlienky. :-)